Keď som si pred pár rokmi kúpil knihu z edície NATIONAL GEOGRAPHIC – “Škola fotografie – Krajina” a prechádzal som si jednotlivé kapitoly, uvažoval som, že stránky 147 až 151 preskočím. Bola to kapitola, ktorá sa venovala leteckej fotografii. V tom čase sa moja predstava leteckej fotografie obmedzovala na fotografie s pritlačeným objektívom na okienku komerčnej leteckej linky, alebo predstava nejakého profi fotografa s prenajatým vrtuľníkom, ktorý sa preháňa ponad koralové ostrovy niekde v Karibiku a fotí na objednávku pre hotely a časopisy. Ani jedna z možností nie je môj “level”, no napokon som predsa prečítal tých pár stránok a so záverom, že k tejto fotografii sa asi nikdy nedostanem, som prešiel k ďalšej kapitole. Vtedy som ani netušil, ako sa mýlim.
Asi pred pol rokom sa mi kolega Karol pochválil, že kúpil z druhej ruky motorogalo. Vôbec ma to neprekvapilo, je to bývalý rogalista a licencovaný pilot balóna. To, že posunul svoj koníček ďalej, sa mi veľmi páčilo. Počas minulej zimy sa pustil do jeho generálky, občas som sa mu snažil pomôcť s drobnými technickými problémami, ktoré riešil alebo som sa aspoň opýtal, ako sa mu darí. Prešiel čas a ja som dostal ponuku …. zazvonil telefón a z neho sa ozval Karol: “Ahoj, tento týždeň je pekné počasie, nechceš sa previezť na rogale?”. Takáto ponuka sa ťažko odmieta, súhlasím a narýchlo uvažujem, čo z techniky zobrať, ktorý foťák, aké sklo, príslušenstvo. Nakoniec vyhráva Olympus OM-D pre svoju kompaktnosť a keďže čakám, že veľa miesta na batožinu asi mať nebudem, zakladám univerzálnu 12-50-ku a do vrecka bundy hádžem rezervnú batériu, k tomu polarizák a ostatné nechávam doma. O 11-tej som už pomáhal naložiť motorogalo na auto a presúvame sa na poľné letisko do Jasenia. Pri skladaní sa snažím pomáhať, ako najlepšie viem a pri pohľade na mini kopkit, ktorý je sotva pre jedného, uvažujem, či sa k foteniu vôbec dostanem. Karol zapína motor, aby ho zahrial a ja sa už súkam na sedadlo spolujazdca. Dostávam pár inštrukcií od Karola, že si mám foťák poriadne upevniť, aby neskončil vo vrtuli a my na zemi. Poprosil ma, či mu neurobím nejaké video z letu a pár fotiek zo vzduchu. Podmienka však bola, aby na fotkách bolo vidieť okrem krajiniek aj časti rogala.
A zrazu bol “projekt ROGALO” na svete. Zadanie je jasné, prostriedky pripravené, tak poďme k realizácii. Karol naroloval na štart, zrazu prudko akcelerujeme, pocítim zahúpanie v žalúdku a sme vo vzduchu. Snažím sa natočiť krátke video zo štartu, no neviem, či mám skôr držať seba alebo foťák. Rogalo poskakuje vo vzduchu, no neustále naberáme výšku. Ešte krásna otočka ponad štartovaciu dráhu a už stúpame do výšok a naberáme smer Tále.
Všetky naučené schémy z fotografovania, ktoré som mal zaužívané, boli zrazu preč. No uznajte, v teplote okolo -6°C pri rýchlosti 100 Km/hod. ofukovaný nárazovým vetrom, poskakujúci v poryvoch vetra som bol rád, že nevypadnem zo sedadla. Narýchlo nastavujem prioritu clony, pricloním a snažím sa fotiť. Zrazu mi chýbajú filtre, nie je čas poriadne zaostriť, svetelné podmienky sa prudko menia otáčaním sa vo vetre a prestupom slnečných lúčov cez oblaky. Hlavou mi preletí myšlienka: “Takáto šanca a ja neodfotím nič poriadne, to je hrôza, prečo som si neprečítal tú knihu poriadne?!”. No nevzdávam to, uzávierka cvaká záber za záberom, k tomu pridávam ešte krátke videá.
Napriek niekoľkým vrstvám oblečenia som premrznutý na kosť, no snažím sa na to nemyslieť a fotiť podľa požiadaviek projetu ROGALO. Pridávam ďalšie video a popri tom vychutnávam nádhernú panorámu Horehronia v jesených farbách. Komponovať zábery je náročné, aj malé naklonenie tela sa prenáša na zmenu ťažiska a rovnomernosť nášho letu. Karol konštatuje, že je to dnes “rozbité”. Neviem síce, čo to znamená, no po tom ako rogalo samovoľne spadlo vo vzduchovom stĺpci o 2-3 metre a následne znova zabralo a celé sa rozkymácalo, som usúdil, že to bude niečo s vetrom a letovými podmienkami. Po cca 30-tich minútach letu pristávame na lúke za obcou Polomka.
Tam nás už čaká druhé motorogalo a po krátkej, asi 10 minútovej prestávke, znova štartujeme. Tentokrát ma Karol vystrašil už pri štarte, keď sme sa od zeme odlepili cca. 10 m pred koncom štartovacej dráhy. Už som nás videl zapichnutých v kríkoch. No znova, akoby zázrakom sa odlepíme v poslednej chvíli a ja konštatujem, že tieto podivné štarty sú asi normálne. Snažím sa fotiť druhé rogalo. Trocha sa mi zaťahuje a svetlo ubúda. V duchu si zašomrem, že mi chýba dlhé sklo, ktorá som nechal doma. No v tom sa na chvíľu pretrhnú mraky a lúky pod nami zalejú ostré lúče zlatistého svetla. Niekto tam hore mi asi chcel vylepšiť náladu a rozhodne sa mu to podarilo. V mrazivom vzduchu prelietame ponad Brezno a smerujeme späť do Jasenia. Nad pristávacou plochou fúka zboku, takže rogalo poskakuje vo vzduchu ako divoký koník, no už som otrlý a snažím sa natočiť video z pristátia. Podvozok rogala sa dotýka zeme a hlavou mi preletí: “Konečne na zemi.” Vystupujem a rýchlo robím pár klikov, aby som sa zahrial. Chlad mám síce rád, ale toto bolo aj na mňa priveľa.
V duchu som si nadával, že som si hore nezobral dva foťáky aj s dlhým objektívom, možno aj nejaký prechodový filter by som zvládol, aj keď v tom vetre by to bolo náročné a: “Prečo som si len tú knihu neprečítal znova?” No po bitke je každý generálom. V každom prípade už si nehovorím, že toto nie je žáner pre mňa, lebo čo ak raz príde šanca znova…..
Video z letu:
Foto a text: Martin Mastelák