Nie je tomu tak dávno, čo sme spolu s kamarátom Bobom oslovili členov fotoklubu Granus s ponukou urobiť workshop na tému Využitie širokouhlých objektívov pri fotografovaní stavieb. Ako zaujímavé stavby v našom okolí nám prišli železničné viadukty na Telgárte, za ktorými ani nebolo treba ďaleko chodiť – nachádzajú sa približne 40 kilometrov smerom na Horehron. Akciu sme naplánovali na jednu zimnú sobotu, a hoci nám počasie veľmi nezaprialo, rozhodli sme sa – už to nebudeme ďalej odkladať. V sobotu ráno o ôsmej sme vyštartovali dvomi autami smer Telgárt. Nakoniec sa nás zišlo šesť. Keď sme sa – tak povediac – “na mieste činu” stretli a potužili “domácou” kolegu Feriho, mohol sa workshop konečne začať. Feri ďakujeme, ešte teraz sa mi hojí vypálená ohnivá brázda v hltane 🙂
Najskôr sme sa vydali k tunelom známej telgártskej “sľučky”. Je to dômyselný vynález niekdajších návrhárov železničnej trate, ktorí potrebovali prekonať jej značné prevýšenie na relatívne krátkej vzdialenosti. Vymysleli akúsi sľučku, na ktorú rozložili potrebné prevýšenie trate tak, že vlak sa vlastne vracia na rovnaké miesto – len o niekoľko deiatok metrov vyššie.
V tuneloch sme experimentovali s deformovaním perspektívy pomocou “superkrátkych” ohnísk objektívov, ktorým sa ľudovo hovorí “rybie oko”. Je to dané efektom, ktorý tieto objektívy vytvárajú a ktorý sa podobá videniu rybieho oka. Taktiež sme si vyskúšali fotenie na dlhých expozičných časoch. Vznikla séria vydarených záberov, pri fotení ktorých nebola núdza o vtipné situácie. Jednou z nich bola aj tá, kedy istý kolega (nebudem ho spomínať, aby sa Miki neurazil) pri pokuse odfotiť skupinovú fotografiu v tuneli zabudol, že fotíme 30 sekundovým expozičným časom a hneď po prvom cvaknutí spúšte sa rozbehol pozrieť čo sa nafotilo… 🙂 Na snímku po ňom zostal len jeho “duch” 🙂
Druhá časť workshopu sa niesla v znamení vyčkávania vlaku, ktorý sme chceli odfotiť na druhom z viaduktov. Tu sa prihodila ďalšia zo zaujímavých príhod, kedy sa ukázalo, že aj fotografi musia improvizovať často “za jazdy”. Na vlak sa čakalo niekoľko desiatok minút a mysliac si, že máme všetko odfotené a dokonale pripravené sme takmer pospávali. Konečne bolo vlak z diaľky počuť a my sme sa dychtivo chytili spúští. Vlak vchádza na viadukt a ja “v správnej chvíli” stláčam spúšť. Očakávané cvaknutie však neprichádza, miesto toho sa ozýva krátke pípanie a… moje nadávanie – ja som si NEVYPOL časovač!
Nestrácam však duchaprítomnosť a počas pípania hľadáčikom mierim na vlak a spolu s ním ho sledujem meter po metri. Dočkal som sa a CVAK! Snímok je hotový. Vlak však nečaká a je ešte priestor na ďalší snímok – teda aspoň v to tajne dúfam, pretože nie je čas meniť nastavenie – vypínať časovú spúšť – a tak znovu stláčam spúšť a znovu sledujem vlak, ktorý sa blíži ku koncu viaduktu. Druhé cvaknutie a ja dúfam, že sa snímky podaria. Vlak je na druhej strane viaduktu a ešte sledujem ako kamarát v poslednej chvíli uskakuje trúbiacemu vlaku – čo by fotograf nespravil pre dobrý snímok? Veru – niektorí by aj život položili. Tak – zlatý klinec programu je za nami. Balíme sa počas živej debaty o posledných snímkoch a nečakaných zážitkoch posledných chvíľ. Pomaly schádzame od viaduktu k hlavnej ceste a prebárajúc sa po bedrá v snehu sa každý ponárame do vlastných myšlienok – nie je už ani fyzická sila venovať sa niečomu inému. Posledné kroky – či skôr náročné brodenia sa v hlbokých závejoch – sú nekonečné, ešteže nás hlasno povzbudzujú kolegovia z hlavnej cesty, ktorí síce nestihli vlak na viadukte, ale aspoň našli menej náročnú cestu smerom von z – pre nás – “bieleho pekla”.
Prichádzame k autu a spoločne sa vyberáme na cestu horehronským “tankodromom” smerom späť do Brezna. Síce unavení, ale spokojní, že “misia” je úspešne splnená sa vraciame domov.
To, či sa nám výlet podaril môžte sami posúdiť na nasledujúcich fotkách.
Autor: Miki Paučo
Autor: Michal Bobák
Text: Miki Paučo
Foto: autori